Snímka obrazovky 2017-07-19 o 23.17.33

Stretla som právničku našej Zeme

Obdivujem schopné a šikovné ženy, najmä také, ktoré keby chceli dokážu zmeniť našu planétu. Jedna z nich je Polly Higgins. Táto úžasná žena bola na Slovensku, dostala u nás špeciálne enviro ocenenie. Vypočula som si jej prednášku, stretla ju na vip párty a ona patri presne medzi tie ženy, ktoré obdivujem. Predstavím vám ju, toto je Polly.

Snímka obrazovky 2017-07-19 o 23.23.58

Naša Zem bez nás prežije, ale my bez nej nie. Žijeme v dobe, kedy odvšadiaľ počúvame o vážnom poškodení planéty, zvyšovaní hladiny morí, výhyne živočísnych druhov, zmeny klímy, nebezpečných priemyselných aktivitách alebo páchaní menších či väčších lokálnych katastrof. Planéta je až neskutočne zaťažená, ľudské konanie ju vedome aj nevedome devastuje. Zodpovednosť sa žiaľ nevyvodzuje.

Ešte žiadna doba si tak nevyžadovala zákony, ktoré majú možnosť ekoškodám zabrániť. Existujúce medzinárodné zákony ešte neberú štáty a korporácie na zodpovednosť.

Z tohto dôvodu právnička Polly Higgins už v roku 2010 vypracovala návrh Zákona o ekocíde. Tento návrh podala do OSN, aby bol uznańy za “piaty zločin proti mieru”.  Tým pádom za zaradi medzi také aktivity ako sú vraždy, vyhladzovanie či zotročovanie, deportáciu ľudí a vojnové aktivity.

Polly Higgins kladie otázky, zodpovední jej musia odpovedať.  Jej verejné vystúpenia sú bohaté a zahŕňajú celú škálu poslucháčov od terajších a budúcich vedúcich osobností, cez vysokopostavených politikov až po mládež na celom svete medzi stretnutia za zatvorenými dverami patria raňajky z veľvyslancami a poprednými podnikateľmi, parlamentné brífingy a rozhovory na pôde OSN. Za posledné dva roky poskytla právne poradenstvo ministrom a veľvyslancom z 54 krajín, veľa krát sa vyjadrovala na pôde Európskeho parlamentu k témam týkajúcich sa právnych, podnikateľských a politických dôsledkov vyplývajúcich z medzinárodného Zákona o ekocíde. Pomáha štátom, ktoré nedisponujú takými finančnými prostriedkami aké majú národy na západe.  Spolu so svojim tímom radí  a poskytuje brífingové sedenia zraniteľným štátom vystaveným klimatickým zločinom. Tím nie je platený štátom ani žiadnou inou organizáciou. Každý právnik vykonáva túto činnosť dobrovoľne a poskytuje poradenstvo bez postranných úmyslov.

Čo to vlastne pojem ekocída znamená?

Ekocída je definovaná ako ničenie rozsiahlych oblastí prírodného prostredia činnosťou akou je nukleárna vojna, nadmerné využívanie zdrojov, alebo ukladanie škodlivých chemikálií. Dôsledky ekocídy môžu byť širokosiahle, dlhodobé alebo závažné.  V súčasnosti nie je ekocída klasifikovaná ako medzinárodný trestný čin.

Snímka obrazovky 2017-07-19 o 23.17.33

Zdroj foto: Ekotopfilm

 

Erik Balaz

Erik Baláž: Ľudia lesu pomôcť nedokážu

Keď Erik Baláž príde do mesta bojí sa viac áut, električiek a hluku ako keď sa v noci v divočine zobudí na to, že sa vedľa neho prechádza medveď. Ochranár telom aj dušou bojuje za našu slovenskú prírodu už 22 rokov. So zúfalosti na úradoch sa rozhodol nakrúcať dokumenty priamo v srdci lesa a ukázať, že my ľudia lesu pomáhať nedokážeme.

„Keď som v lese, iný svet prestane existovať. Rozmýšľam nad súvislosťami a snažím sa pochopiť ako funguje les, čítam jeho príbehy. Vtedy si vôbec neuvedomujem, že tam dole je iný život. Odstrihnúť sa viac, sa už ani nedá. “

Erik Balaz

 

Pod holým nebom trávi Erik Baláž stovky dní. On a jeho štáb. Striehnu na unikátne zábery, vďaka ktorým sa verejnosť dozvie tajuplné príbehy z divokej prírody. Dokázali nadchnúť, vtiahnuť do problému už tisícky ľudí. Na svoju stranu si naklonili verejnú mienku aby sme spoločne chránili to najvzácnejšie čo na Slovensku máme. Panenskú prírodu, nádherný les a našu pýchu – Tatry. A práve odtiaľ predstavuje dva nové filmy – Život v oblakoch a Nesmrteľný les.

Neviem či vám mám napísať do vizitky dokumentarista alebo skôr ochranár.

Študoval som ekológiu lesa, čo je vlastne lesníctvo. Odzačiatku som mal pocit, že idem chrániť les. Túto školu som študoval kvôli tomu, aby som pochopil ako lesníci rozmýšľajú a ako tento priemysel funguje. 15 rokov predtým, ako som vyrobil prvý film a knihu som intenzívne chodil do Tichej doliny a snažil som sa o ochranu tohto územia. Spočívalo to vo veľa aktivitách. Chodili sme po úradoch, presviedčali riaditeľa Národného parku, Miesny úrad, začali sme robiť s vedcami, spisovali petície a kampane s novinármi. Postupne sme prišli na to, že ľuďom na tom vlastne nezáleží.

 Keď som prišiel za úradníkom na ministerstvo tak to bolo, akoby prídem z vesmíru. Nerozumeli mi a bolo im to jedno. Vtedy som pochopil, že tí ľudia nikdy nestrávia toľko času v divočine ako ja. Nemôžu to pochopiť, ale intenzívnejšie preniesť by sme to dokázali filmom. A vďaka nemu problematiku dostať medzi ľudí a získať podporu verejnej mienky.

Pomohlo?

Tichá a Kôprová dolina sú dnes najväčšie chránené územia na Slovensku. Nemusí to byť iba vďaka nášmu filmu, ale verím, že významnú úlohu pri rozhodnutiach to zohralo.

 Vo filme nemenujete priamo nepriateľov lesa, prečo?

To čo my reálne pociťujeme je nadšenie z prírody, nás to baví a toto chceme ľuďom preniesť. Nejdem film robiť naštvaný, že prečo sa tu tento lesník rúbe. Idem do lesov, kde sa neťaží, aby som priniesol pozitívny príbeh a nadšenie. Nechcem prinášať do filmov konflikty, myslím si že diváci by nechceli byť ich súčasťou. Keď sme pozitívni, tak sa k nám pridajú a podporujú našu myšlienku. A postupne sa dostanú do problému.

Tak povedzte teraz, kto je teda najväčší nepriateľ lesov.

Lesníci! Samozrejme, to je veľmi zjednodušene povedané. Za nimi sú rôzne záujmy. Celé je to jedna veľká zložitá mašinéria. Ide o to, že svojou činnosťou zasahujú v lesoch takmer všade. Vďaka týmto zásahom chýbajú v lesoch staré stromy, odumreté drevo, lesy majú zmenenú štruktúru aj drevinové zloženie, sú pretkané sieťou ciest. Žiadna iná ľudská aktivita nemá zďaleka taký devastačný účinok na biologickú rozmanitosť lesov a ich funkcie ako je napríklad zadržiavanie vody či sťahovanie uhlíka z atmosféry.

Prečo to u nás nefunguje?

Problém v spravovaní lesov je, že ľudia pri moci sa príliš rýchlo striedajú. V Nemecku je barón a jeho rodina vlastní už 300 rokov jeden les. On nepríde, nevyťaží si ho. To by nemalo význam, pretože jeho deti by nemali z čoho žiť. Ťaží a zarobí na tom, ale predsda chce otec synovi odovzdať viac dreva a les v lepšom stave ako keď ho dostal on.

U nás sa politici menia každé 4 roky. Vymenia komplet osadenstvo, počnúc ministerstvom, štátnych úradov, či v štátnom podniku Lesy SR. Lesník je v hierarchii ten, čo počúva. Ten kto tam je iba na 4 roky, vie, že potom tam nebude. Lesníctvo je priemysel, tak sa človek pri moci snaží zobrať čo sa dá. Lesník je určený na to, ako získať drevo z lesa a obnoviť ho. Nerozmýšľa nad tým, ako získať peniaze z lesa iným spôsobom, napríklad z turizmu.

Príjem z turizmu sa dokáže vyrovnať príjmu z ťažby dreva?

Tento príjem dokáže byť aj desaťnásobne vyšší. Ak je národný park špičkovo spravovaný, má myšlienku, marketing, má služby, sprievodcov, interaktívne informačné centrá alebo chodník v korunách stromov ako majú v Bavorsku.

Znie to jednoducho, ale prečo to tak nie je?

Mal by prísť politik, možno Minister životného prostredia a rozhodnúť, že s tým niečo ideme robiť. Ale taký minister sa zrejme ešte nenarodil a taký politik zatiaľ u nás neexistuje. Politik by mal mať víziu a plán ako ju uskutočniť. Ak by napríklad naozaj chcel chrániť prírodu (čo je mimochodom dosť naivná predstava), tak by mal vedieť, že potrebujeme veľké prísne chránené územia. Mal by vedieť, že to nie je možné dosiahnuť inak ako v súlade s ekonomickým rozvojom regiónu. Mal by sa zamyslieť nad tým ako to dosiahnuť. Plán by mal byť dlhodobý, napríklad na 20 – 30 rokov. A ostatní politici by mali udržať kontinuitu tohto plánu. Neznie vám to ako utópia? Zatiaľ nik neprišiel ešte ani s víziou.

Čo by bolo najoptimálnejšie?


Treba si uvedomiť, že lesu sa žiadnou činnosťou pomôcť nedá. Keď vznikne společenská dohoda, že úlohou tohto lesa je mať rozmanité vtáctvo a aby les chránil vodu a sťahoval uhlík, tak je nezmysel začať ťažiť. Lenže dohoda neexistuje. Formálne máme chránené národné parky a v reále neexistujú. Je to tu divoký západ.

My chceme ukázať čo sa stane, keď sa nerobí nič. Pripravujem s kamarátmi pilotné územie, ktoré dokáže, že to bude fungovať, vrátane lokálnej ekonomiky. A nebudeme musieť ani vyhnať ľudí z lesa.

V lesoch ste strávili dni a noci, ako prebieha nakrúcanie?

Zbalíme techniku, jedlo, spacák, náhradné oblečenie. Batoh má 35 kg a ideme na pár dní a nocí do lesa. Môžeme zvieratá stopovať, ale najlepšie zábery sú aj tak, keď vyčkávame. Ja už aktuálne nakrúcať nechodím, som režisér a chodí môj tím Karol Kaliský, Adam Baštek a Jozef Fiala. Keď sme vyrábali Nesmrteľný les, tak som chodil sledovať či budú limbové oriešky. Zistil som že áno a vedel som, že o dva mesiace sa budú medvede šplhať na stromy. To bola moja práca v teréne.

Akú vzdialenosť ste od zvierat?

To je rôzne. Rysy sme nakrúcali približne na 70-80 metrov. Ale na medvedicu s mláďaťom sme vyčkávali zo vzdialenosti 600 metrov.

Mali ste strach?

 Viac sa bojím ísť autom do Bratislavy, ako prespať v lese. Určite nikto z nás nechodí do prírody so strachom. Keď som 2 metre od medveda, tak sa z takého blízkého stretnutia na pár sekúnd zľaknem. Medveď utečie. Vieme ako sa správať pri stretnutí s divokými zvieratami.

Ja si pamätám z mladosti návod, že si mám ľahnúť na zem a tváriť sa, že som mŕtva.

Keď som s bratom spal v lese, tak chodila okolo nás medvedica s mláďaťom. Rozprávali sme sa potme a celý čas sme ju počuli fučať. Keď som mal toho dosť, prihovoril som sa jej nech odíde a ona odišla. Kolegu Adama medvedica „opľula“, bola od neho pár centimetrov. Ale to bol tiež iba prejav zľaknutia. Pri blízkom stretnutí je dobre na seba medveďa upozorniť a odvrátiť zrak, vtedy medveď vie, že ho nejdem napadnúť.

Čo si mám teda myslieť o článkoch, že medvede sú premnožené a schádzaju do dedín?

Najviac sa medveďov boja ľudia, ktorí ho v živote nevideli. Špeciálna kategória sú poľovníci. Im sa najčastejšie stane, že ich medveď napadne. Keď je medvedica s mláďatami a poľovník má psa, pes začne naháňať mladé. Medvedica odháňa psa, ten pribehne k poľovníkovi a ten začne strielať. Medvedicu postrelí. To je klasický scenár napadnutia medveďom. Poľovníci síce chodia ozbrojení, ale málo z nich by prespalo v lese. Za posledných 30 rokov zomrelo v Tatrách 500 ľudí a ani jedného nezabil medveď. Veľa sa ich utopilo v potoku.

Máte dve malé deti. Chodíte do s nimi do lesa?

 Podľa mňa deti nebavia presuny z bodu A do bodu B päť kilometrov do kopca. Túrami ich v mladom veku môžem akurát tak znechutiť. Dieťa niečo zbadá a chce sa s tým hrať. Takže my chodíme k rieke, o ktorej aktuálne točíme film. Hrajú sa s inými deťmi, pijú vodu z potoka, bláznia sa a prírodu si tak užijú oveľa viac.
 

medvedica-s-mladatom_000165f90386b6

Adam_Bastek_IMG_1762 e69c702d4d

Zdroj: Arolla film

Tento rozhovor vznikol pre filmový festival Ekotopfilm.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rudo Jurecek

Kto zachraňuje divoké zvieratá?

Keby k vám prišiel Rudo Jureček na návštevu a predpokladá, že sa zdrží viac ako tri hodiny nečudujte sa, ak z kufra auta začne vyťahovať klietky, búdky a krabice. V nich by si pravdepodobne priniesol divoké mláďatá, ktoré vyžadujú prikrmovanie aby prežili.

IMG_1172
Rudo Jureček sa venuje zachráneným zvieratám nonstop.

Rudo je štátny zamestnanec Záchrannej stanice pri Správe Chránenej krajinnej oblasti Záhorie, pracoviska Štátnej ochrany prírody. Ročne zachráni desiatky až stovky zranených, hendikepovaných zvierat. V rekonvalescencii má desiatky opustených mláďat, vypadnutých vtáčikov, alebo akýchkoľvek živočíchov z voľnej prírody. Keď majú divoko žijúce zvieratá na Záhorí problém, pravdepodobne sa spojíte s ním.

IMG_1158
Rudo so zachráneným dravcom na stanici v Malackách.
IMG_1215
Zranený Sokol myšiar.
IMG_1275
Ježko má iba pár gramov,  po vykŕmení poputuje do voľnej prírody.

„Oficiálne fungujeme iba od roku 2015, ale o zvieratá sa staráme od roku 2001. Pomáhala nám bratislavská ZOO. My sme zvieratá odchytili a odovzdali im do opatery. Teraz si to celé zabezpečujeme svojpomocne. Pokrývame Záhorie a v súčastnosti aj Bratislavu, pretože hlavné mesto žiadne zariadenie nemá,“ predstavuje nám stanicu Rudo, milý rodinný dom zo záhradkou v Malackách. Privítať nás prišila okrem neho zranená vrana, popod nohy sa nám premáva dravec, v krabiciach sú malinkí ježkovia, pištia tam dážďovníky a vrabce. Vonku na dvore vidím od malých kohútikov, sokolov myšiarov, myšiaka, chavkošov, jednookej sovy, kačiek, ďalších ježkov až po bežných vrabcov a každý má iný, nešťastný osud a túžbu vrátiť sa do prírody.

„Pracoviská Štátnej ochrany prírody (pozn. Národné parky a Chránené krajinné oblasti) majú svoje zariadenia – záchranné stanice. Existuje aj zopár súkromných staníc. Musím ale priznať, že sieť záchranných staníc nie je vybudovaná dostatočne. Už v susednej Českej republike je táto spolupráca medzi jednotlivými zložkami vybudovaná lepšie,“ povzdychne si Rudo. Trápi ho, že nie vždy majú kapacity na záchranu všetkých živočíchov. Dúfa však, že napriek tomu, že momentálne existujú v provizóriu, časom sa zákony zmenia a podarí sa mu personálne obsadiť viac pozícií aby boli v záchrane zvierať efektívnejší. „Keďže pred rokmi sa zvieratá nezachraňovali vôbec, situácia sa zlepšuje.“

IMG_1260
Šváby – slúžia ako potrava pre dravce.
IMG_1169
Povinná výbava na dokrmovanie mláďat.
klietka
Rozlietavacia klietka na dvore.

Rudo má síce slabo vybavené pracovisko, mizivé podmienky a nízky plat, ale má ochotu a chuť. „Keď nám ľudia telefonujú, že niekde našli nejaké divé zviera, my v záchrannej stanici máme povinnosť zvieratá preberať z terénu. Nezáleží či je noc, víkend. Býva to miestami adrenalínová záležitosť. Niekde treba vyliezť, plávať, alebo odchytiť nebezpečného živočícha.“

Princíp fungovania Záchrannej stanice je v tom, že na stanici sa snažia zvieratá čo najskôr vrátiť do prírody. „Ak je zviera čiastočne hendikepované a má šancu sa vrátiť do prírody, tak tu zostanú. My ich liečime. Ale keďže sme klasifikovaný ako chovná stanica, tak tu môžu zostať maximálne 3 mesiace a potom musia byť preložené do vyššieho levelu – rehabilitačnej stanice. Tam majú možnosť sa liečiť tak dlho, ako potrebujú. Ak sú to ale takzvané ‘trvalé hendikepy‘ a nemôžu sa už vrátiť do prírody tak musia ísť do ZOO Bojnice. Napríklad im chýba krídlo, noha, oko. Je to štátne zariadenie, ktoré je na to určené a tam dožívajú.“   V ZOO a v rehabilitačných staniciach ich dokážu využiť na chov, keďže sa väčšinou jedná o vzácne druhy. Až ich mláďatá sa vypúšťajú do prírody. Rovnako môže byť zviera použité ako ‘adoptívny rodič’ a pomáha vychovávať iné mláďatá. Zviera odchované adoptívnym rodičom býva vždy lepšie pripravené do prírody. Ale znova sa vraciame k problémom s kapacitami. „Ich osud ale býva častokrát nemilý, je ich totižto príliš veľa. Vtedy sa musia utratiť… a to je veľmi zle,“ povzdychne Rudo.

Dravec, ktorý neloví

Na stanici mávajú najčastejšie vtákov. Ich nepriateľ je najčastejšie človek. „Z cicavcov sú najbežnejší ježkovia, v zime netopiere. Mávame aj druhy ako bobor, líška, kuna, diviak. Z vtákov je najbežnejším pacientom sokol, myšiar. Najčastejšie sú zranení elektrickým prúdom, alebo sú to mláďatá, ktoré sú z rôznych príčin mimo hniezdo. Z ostatných vtákov sú to malé spevavce, drozdy, dážďovníci.“

Na stanici bývajú niekedy veľmi zaujímavé druhy. „Teraz máme včelára. To je dravec, ktorý neloví ako iné dravce, ale vyhrabáva zo zeme hniezda včiel, ôs a vyjedá z ich plástov larvy. Zje aj plásty, aj med. Príležitostne uloví malé stavovce.“ opisuje fungovanie včelára Rudo. Ak niekde získa surové mäso, položí a striehne. Počká na sršňa a sleduje, kam bude letieť. Tak sa dostane k potrave. Celý jeho príbeh od záchrany až po vypustenie do voľnej prírody si prečítajte tu.

IMG_1160
Včelár obyčajný – dravec, ktorý neloví.
IMG_1158
Rudo zachránil život aj tomuto včelárovi, už je na slobode.

„Šelmy síce nemáme, ale mali sme sovu dlhochvostú. Doteraz neexistoval žiadny údaj o tom, že by sa vyskytovala na Záhorí a tu sme ju našli so zlomeným krídlom pri obci Závod… úplne mimo tradičných miest výskytu.“

IMG_1292
Zranené Chavkoše nočné – volavkovité vtáky. Majú dlhý zobák, dlhé nohy, dlhé prsty.
IMG_1208
Zranené vrabce – najväčší nepriateľ vtákov sú elektrické káble.
IMG_1204
Zranená sova.

 

Ako pomáhať?

Čo robiť keď človek nájde zranené zviera. Alebo si myslí, že je zranené či stratené. „Bežný prípad je, že človek hodinu telefonuje a podávajú si ho na linke ako horúci zemiak. Stáva sa, že ani mestskí policajti nevedia, kam máte volať. Nedokážete sa dopátrať, komu ďalšiemu zavolať. Pritom na webe ŠOP SR je mapa, kde vie definovať miesto kde zviera našiel. Zobrazia sa príslušné kontakty. Lenže vy sa nedovoláte, lebo je sobota večer. Alebo práve vtedy ten človek niečo rieši… chytá myšiaka a nemôže hovoriť. A keď to zlyhá, ľudí to rýchlo znechutí a nabudúce už nikam nezavolajú. Zvieratá zbytočne trpia. Pritom by stačilo, keby sa zvýši počet zamestnancov,“ opisuje nefungujúci systém Rudo.

Niekedy sa stane, že ľudia idú zachraňovať zviera, čo pomoc nepotrebuje. „Keď mláďa opustí hniezdo býva v prvých dňoch nemotorné, nebojí sa ľudí a dá sa ľahko chytiť. Rodičia ho dokrmujú mimo hniezda a ľudia ich chytajú, pričom si myslia,  že zachraňujú. V skutočnosti im robia zle.“

IMG_1164
Dážďovníky – mláďatá sa musia dokrmovať každé 3 hodiny aby prežili.

Ak nájdete mláďa a nie ste si istí, stačí zatelefonovať. Veľa prípadov sa dá vybaviť na diaľku. „Možno stačí mláďa premiestniť na bezpečnejšie miesto alebo vyložiť na strom,“ dopĺňa Rudo informácie. Najhoršie vraj je, keď sa ľudia snažia zachraňovať bez odbornej pomoci.

Chyby pri zachraňovaní divokých zvierat sa stále opakujú. Mláďatá spevavcov nemôžu jesť chlieb, mlieko, ani mäsové paštéky, či semiačka. Rovnako malého ježka by ste mliekom mohli zabiť. „Keď vezmete z prírody napríklad srnča, tým ho takmer isto odsúdite na smrť. Malé srnča sa síce dá s komplikáciami vychovať, ale keď z neho vyrastie dospelý srnec bude agresívny a krotký. Nedá sa už nikdy vypustiť do prírody a tak skôr či neskôr skončí tak, že ho niekto zastrelí. Alebo bude musieť byť utratený, pretože sa s ním nebude dať existovať. Keď vezmete napríklad zajačiky z prírody, odchovať ich na mlieku je výzva aj pre špecialistov. Sem tam sa to podarí, ale úmrtnosť je vysoká.“

13507095_561843017326878_2918492317073964085_n-1
Sŕňa v prírode nezachraňujte, leží a čaká mamu.

Zásada je, že malé srnča alebo zajačik v tráve nie je opustené. Matka ho chodí kŕmiť v noci, alebo výnimočne cez deň a v rámci stratégie rýchlo odíde, aby neprilákala predátorov. Mláďa nemá takmer žiadny pach, vďaka tomu ho samotné neucítia.

V týchto prípadoch je podstatné nerobiť nič a nechať ich tak, hlavne nechytať. „Ak máte podozrenie, že sú na nebezpečnom mieste kúsok od cesty, tak vezmite trsy trávy a prenesiete ich na bezpečnejšie miesto. Zle je, keď sa mláďa hýbe, píska, behá za ľuďmi. Nedostalo dlhodobo jedlo, niečo sa stalo. Volajte nám.“

„Aj teraz máme na stanici veľa zbytočných prípadov. Dokážeme vypiplať aj ťažké druhy na chov, ale vždy je problém dostať ich naspäť do prírody. Rodičia ich naučia čo sú predátori, akú potravu majú hladať, kde majú nocovať. To ich my nedokážeme. Potom je osamostatnenie riziko. Väčšie šance dožiť sa dospelosti má mláďa, ktoré zabezpečíme vonku.“

Človek pritom môže pomáhať divokým zvieratám každý deň v roku. Sledujte ježkov, môžete ich na záhrade prikrmovať. Mláďatá ježkov sa osamostatňujú v júli, dajte im misku s kvalitnými granulami, vodu. Aj pre vtáky je dobré napájadlo. Postavte na záhrade búdky pre ježkov, zaveste si domček pre sýkorky. Dajte si na fasádu umelé hniezda pre belorítky, do šopy zase hniezda pre lastovičky. Nebráňte zvieratám hniezdiť, ak vám prekáža ich trus – zabezpečte ho priamo pod hniezdom. Dážďovníkom nezapchávajte diery a strážte hniezda v okolí, keď tam sú vajíčka.

al/eko_inak

 

 

IMG_5965

Tereza má Arga

Tereza má Arga, Argo má Terezu. A keby ju nemal, už by tu s najväčšou pravdepodobnosťou nebol. Nepoznám veľa ľudí, ktorí obetujú svoj život starostlivosti o postihnuté zvieratko. A aj preto Terezu, ktorej príbeh napíšem, obdivujem.

Tereza si s bratmi vysnívala šteniatko už ako malé dievča. V knižke objavila rasu Border Terrier a hneď vedela, že presne takého strapatého psíka musí mať. Na dovolenke v Slovenskom raji uvidela hneď na prvej strane inzertných novín inzerát. Ešte počas dovolenky sa s otcom vybrali a šteniatko od poľovníka kúpili. „Mne to vtedy prišlo ako neuveriteľná náhoda, že to musí byť nejaké znamenie. Tie noviny mám odložené do dnes,“ začína rozprávanie príbehu, ktorý aj napriek sledu nešťastných udalostí končí šťastne.

„Argo sa narodil ako zdravý psík, zvykol mávať hyperaktívne nálady, rád sa šantil, skákal, plával. Na druhej strane to bol aj taký gaučo – vyspával na gaučoch, posteliach, v noci ak si niekto odbehol na záchod, zvykol obsadiť miesto priamo na vankúši, klasik.“

Životný zlom nastal, keď sa Argovi stal úraz. Mal 8 rokov. „Ležala som na posteli, on spal pri mne. Niekto zazvonil pri dverách tak som vybehla otvoriť a on rozospatý zoskočil z postele a rozbehol sa za mňou. Všimli sme si, že zrazu za sebou ťahá zadné nohy, takže musel zle zoskočiť z postele.“ Diagnóza – vyskočená platnička. „Veterinár to riešil injekciami a povedal, že Argo by nemal skákať a má si dávať pozor, čo je samozrejme pri hyperaktívnom psíkovi nesplniteľné. Injekcie prestali zaberať, Argovi sa zhoršovala chôdza a riešením bola už len operácia, ktorá sľubovala 100% nápravu. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale šli sme do toho.“

IMG_5372
Argo je ochrnutý, napriek tomu miluje život.

Nevzdali to

Operácia dopadla zle a Argo na tom bol ešte horšie ako pred operáciou. Vôbec nevedel chodiť, zadné nohy mu zostali ochrnuté. Psík musel ísť na rehabilitácie do Českej republiky. „Tam mu výrazne pomohli, naučil sa opäť chodiť. Robili sme s ním rôzne cviky, aby mu zosilneli svaly na zadných nohách. Takto to pár rokov fungovalo, ale keďže začal starnúť, prirodzene sa chôdza začala opäť zhoršovať. Obávali sme sa, aby si nepreťažil predné labky, keďže na nich zdvíhal celé telo a mal ich neporovnateľne svalnatejšie ako zadné. Rozhodli sme sa preto zohnať mu vozíček. Neboli sme si istí, či si naň zvykne, ale v momente ako sme ho doň dali ožil a začal brázdiť ulice. Chytil druhý dych.“

Argo sa skúša tmoliť sám, alebo vyžaduje pomoc pomocou. Keď potrebuje, dá o sebe vedieť. Nielen Tereza, ale aj celá rodina sú mu k dispozícii. „Zvykne kňučať, keď sa chce presunúť. Je to pre neho zdĺhavé a namáhavé. Samozrejme, tiež sa mu občas nechce. Veď vie, že s našou pomocou sa presunie rýchlejšie. Keďže je ochrnutý, nevie skákať. Všade ho treba teda nosiť, vyložiť. Ochrnutie postihlo aj vylučovacie ústrojenstvo, takže nevie kontrolovať vylučovanie. Občas sa teda stane, že potrebu vykoná doma. Vonku už nemôže slobodne obcikávať stromy, je odkázaný na našu pomoc, je mu potrebné pomasírovať a potlačiť mechúr. Na všetko sa však dá zvyknúť, je to náš nenahraditeľný spoločník.“

Všetko najlepšie!

IMG_5504    IMG_5929

Táto milučká nemá tvár mala pred pár týždňami 15 rokov (to je ľudských 105 rokov!) a je stále neskutočne čiperný. Okrem fanúšikov sa Tereza stretáva s čudnými reakciami.

„Sú tu takí čo zazerajú, nerozumejú a myslia si, že ho týrame. Vždy som otvorená diskusii a vysvetlím situáciu. Niektorí zmenia názor a niektorí si stále idú svoje a myslia si, že najlepšie by vraj bolo, keby sme ho utratili. Vôbec im to nie je blbé povedať, zatiaľ čo sa na nich Argo plný života usmieva. Ak by sa trápil, určite by sme to neznásilňovali. Má stále plnohodnotný život, rád sa hrá, nestratil apetít. Ak sme sa raz rozhodli mať psíka, musíme ho brať so všetkým, čo príde.“

IMG_5940

Ja mám psíka z útulku a má za sebou tiež niekoľko operácií. Rovnako ako Argo, ani on si svoj hendikep neuvedomuje a žije plnohodnotný život. Ak by ste chceli aj vy nejakým spôsobom pomôcť, tak určite podporte Hemi – hendikepovaný miláčik.  

Alebo si adoptujte psíka a zmeňte jednej duši život. Určite vám prinesie šťastie.

al/eko_inak

 

Peter Lim

Peter Lím: Matka Zem sa s nami vysporiada po svojom

Má 600 stretnutí ročne. Neustále mu zvoní telefón. Rieši filmárov, spolupracovníkov, spoluorganizátorov, dodávateľov, kontaktuje samosprávy, reklamných partnerov, ministrov. Jeho tím tvoria ženy a so ženami sa vraj najlepšie spolupracuje. Okrem developmentu a realít firmy, ktoré ho živia, pred pár rokmi prebral žezlo a stal sa riaditeľom najdlhšie trvajúceho filmového environmentálního festivalu s miliónom návštevníkov – Ekotopfilm. Založil ho jeho otec a teraz je riaditeľom on sám.

 

Snímka obrazovky 2016-06-03 o 16.59.45

Začnem obligátne, ale je to nutné! Určite si to už hovoril stokrát, ale ako vznikol Ekotopfilm?

V roku 1973 môj otec (Pavol Lím, poznámka eko_inak) vymyslel projekt filmového festivalu technických filmov. Počas hlbokej totality nebola šanca sem dostať zo západu žiadne informácie. Studená vojna bola fakt studená a konzervácia krajiny bola absolútna. Avšak cez projekt súťažného filmového festivalu, určeného pre odbornú verejnosť, sa mu podarilo dostať informácie zo západu. Filmy nebolo tak ľahké kontrolovať.

Ako vyzeral?

Festival najskôr nemal nič spoločné s trvalo udržateľným rozvojom. V tom období ekológia nebola reálne aplikovanou vednou disciplínou a enviroment bol na okraji spoločnosti. Až neskôr sa začali k úvodnej myšlienke pridávať enviromentálne témy. A tak vznikol festival odborných filmov venovaný práve technológiám a technike vs enviromentu a ekológii. Bol to festival pre odborníkov, čo znamenalo štátne inštitúcie, verejná správa, odborné kruhy a odborná verejnost. (proste niečo ako školenie BOZP – pozn. EKO-INAK)

 Takže musel nastať prerod?

Začalo to v roku 2000, keď sme festival otvorili verejnosti. Technicky sa rozdelil na junior festival a festival pre verejnosť. Prestali sme robiť „propagáciu“ ale začali sme s ‚ marketingom a komunikáciou‘. Festival bol širokospektrálny ale stále sme nemali kompatibilný filmový a sprievodný program. To sa nám podarilo až neskôr.

 Cítiš že témy, ktoré sú dnes vo svete horúce sa objavujú na festivale?

My donesieme tie najlepšie filmy pred tým, ako sa dostanú do televízií typu National Geographic, BBC, Spektrum.. Sú to filmy staré najviac rok a pol a v drtivej väčšine sú v totalnej premiére. A na základe týchto filmov sa začne o problém zaujímať aj bežná verejnosť.

Napríklad sme mali na festivale tému, ktorá sa potom dlho riešila cez sociálne skupiny. Film zobrazoval, ako sú až otrokársky zneužívaní ľudia. Jednalo sa o moderné otrokárstvo, kde odevný priemysel v krajinách tretieho sveta nechá ľudí pracovať v podmienkach, kde ich trávia chémie. Kontrastný moment vo filme znázorňoval ako si my v západnom svete alebo v Európe kupujeme známe značky a tým toto otrokárstvo podporujeme v bežnom živote..

Témy filmov sú však rôzne. Odpady, znečistenie, katastrofy, najnovšie prúdy typu GMO, chémia ako taká, farmácia…

Kto vyhodnocuje filmy a určuje víťazov?

Sú to ľudia, ktorí sa venujú buď témam okolo enviromentu, z filmovej branže, alebo z rôznych inštitúcii ktoré v tejto oblasti fungujú. Porota sa a každým rokom dopĺňa o zaujímavú osobnosť. Vždy máme špeciálneho hosťa. Je to aktivitsta, producent alebo filmár. Vedia sa na film pozrieť zo všetkých aspektov – umeleckého, odborného, emocionálneho.

Ako Teba ovplyvňujú filmy?

Mňa festival ovplyvnil brutálne. Mával som z toho mladícke depky a svetonázor typu nebudem mať deti a užijem si život naplno, pretože po našej generácii to tu zavrieme a zhasneme.

Ja sa ti nečudujem. Určite som nevidela toľko filmov ako ty a niekedy ma film dokáže odrovnať na dosť dlhú dobu.

 Nikdy nezabudnem na doktorku Elišku Novákovú. Už nie je medzi nami. Bola členka medzinárodnej poroty. Úprimne sa o tom porozprávali. ‚Ano, situace je vážná. Víš Peťo, tá naše matička Zem si ale nakonec se vším poradí.‘ Myslím si to aj dnes a prinajhoršom sa matka Zem vysporiada s nami po svojom.

 Takže si už absolútne zmierený s osudom.

Teraz už nemám také apokalyptické vnímanie. Životné prostredie je termínus technikus, ktorý znamená všetko alebo nič. Ľudia životné prostredie stále vnímajú ako niečo globálne, niečo čo sami nedokážu ovplyvniť, čo je chyba.. Čakáme čo budú robiť kompetentní a zodpovední. Ale životné prostredie je to, čo ovplyvňuje mňa, u mňa doma v  okolí môjho domu, oblasti kde ten dom je. Životné prostredie máme v rukách len my sami. Kedysi bývali napríklad pravidelné brigády. Teraz je toho oveľa enej. Je neuveriteľné, že prímestská časť Bratislavy vyzerá úplne inak ako prímestská časť Viedne, tatranská dedina vyzerá inak ako alpská. Prečo? Je to o jednotlivcoch. Ako sme ochotní starať sa o vlastné , kolektívne či komunálne životné prostredie.

 

Prešiel si do boja a začal si od seba?

Robím postupné krôčiky aby som nezaťažoval svet. Nie som ekológ vyfarbený do zelena, ale som človek, ktorému na tom fakt úprimne záleží. Som z biznis prostredia a môj prerod nie je nárazový, ale všetko robím tak, aby som neplytval zdrojmi. Vyštudoval som ekonomickú univerzitu, marketing. Začal som sa venovať stavbám a developmentu, to ma živí. Čiže ešte stále som konzumný človek. Vytváram odpad z toho ako žijem, ale myslím si, že je to úplne iný spôsob života ako som žil pred 10timi rokmi. Dôležité je uvedomenie .Dnes už 1 miliarda ľudí bojuje denne o pitnú vodu. My s ňou splachujeme! Už keď som bol malý chlapec som si kreslil také bizardné možnosti, ako v paneláku počas umývania zubov máš dve klapky. Jedna je keď vyplúvaš a zašpiníš vodu. Keď si ale umývaš zuby pri tečúcej vode tak prepneš klapku a ona čistá steká susedovi do nádržky pod tebou a má ju čistú pripravenú. Už vtedy ma to trápilo, prečo toľko vody ide nazmar. Už len cez perlátory, rôzne hračičky sa dá neskutočne veľa vody ušetriť. Ja nekupujem vodu, pijem tú z vodovodu. Keď si raz postavím dom, budem ju zachytávať na polievanie, zavlažovanie.

 

Keby si mal možnosť vybrať jeden film, ktorý je ‚must see‘?

Je to film Home, ktorý bol u nás na Slovensku v komerčnej TV zaradený do jedného dňa v rámci celosvetovej premiéry a neskôr sa z neho stal hit. Natočil ho francúzky režisér Yann Arthus-Bertrand. Bol aj našim hokom a je laureátom našej Pocty Ekotopfilmu. Film točil až 8 rokov. Zapojilo sa do neho až 80 tisíc ľudí v rámci rôznych projektov. Bola to snaha o globálnu svetovú výpoveď. Emócia z neho bola, že svet sa divým spôsobom rúti do záhuby vo všetkých oblastiach. Ale na konci zrazu prišlo prekvapenie, že takto sa to dá aj inak. Z jednotlivých krajín, od mikroprojektov po väčšie projekty v rámci jednej krajiny ukázal, ako sa to dá šetrnejšie, z obnovitelných zdrojov, trvaloudržateľne. Za tie roky je tých filmov veľa, ale tento je asi najviac. Je obrazovo aj emočne veľmi pútavý.

 

https://www.youtube.com/watch?v=pzndgFZ0Njs

Film HOME (2009)

Takže nie je stav sveta až taká agónia?

Na najväčšie svetové problémy sa postupne nachádzajú riešenia. Síce som presvedčený, že žiadne definitívne riešenia neexistujú. Sú riešenia, ktoré sú lepšie ako tie predtým. V inom dokumente ide napríklad o super technológiu drevených plastov. Z drevného odpadu sme schopní vyrábať plasty, ktoré nikto nedokáže rozoznať od reálného plastu, ktorý je z ropy a samozrejme sú absolútne odbúrateľné. Jediný problém je, že tá technológia je drahá. Takže biznis prebíja možnosti. Alebo elektromobilita. Ona je eko čo sa týka prevádzky. Druhá vec keby teraz celý svet prepne na elektromobily tak máme obrovský problém s baterkami. Tie zatiaľ nie sú recyklovateľné a nie sú odbúrateľné.

Umiestňujú sa na festivale slovenské filmy?

Ano, a tie čo sa umiestnia, sú na svetovej úrovni. Na Slovensku máme světoznámých ale aj začínajúcich tvorcov. Taký Štefan Vaľo. Je to podnikateľ, ktorý má firmu v drevospracujúcom priemysle na Ukrajine. Ale je to Slovák, ktorý sa začal venovať problematike zhutňovania pôdy v lesoch a prišiel s teóriou, že neexistujú prívalové dažde, ale prívalové vody. Lesy nie sú schopné vodu nasať a pôda nie je schopná cez prirodzené kapiláry vodu prijímať a zadržiavať ju. V podstate je tak udupaná a zhutnená, že sa celé potoky vody valia do obcí a miest a tým vznikajú povodne, ktoré nás trápia. Pred 5timi rokmi ho nikto nepočúval, a dnes smeruje do Europskeho parlamentu. Urobil z ničoho niečo. Dáva do filmov svoju dušu, srdce, záujem, pretože celý život funguje v lese. Jeho teórii venuje pozornosť aj naša vláda.

Minulý rok sme mali fantastický film „Vlčie hory“, kde Erik Baláž urobil dokument o divokej prírode. Žijú tam vlci, ktorí sú ťažko zastihnuteľní a sú plachí pred ľuďmi. Natočil tam naozaj unikátne zábery.

Opak Zion5

Opak a jeho recyklovaný zvuk

Raper Opak sa už 15 rokov venuje hudbe. Založil úspešnú hipohopovú skupinu A.M.O., skladal hudbu pre divadlo, reklamu, postprodukuje televízne relácie, jeho známa prezývka je spojená s desiatkami komerčných aj alternatívnych hudobných projektov. Behá, hrá bedminton, cvičí jógu, má Žolíka na ruke psa z útulku, maličkú dcéru a manželku. Pracuje 12 hodín denne a cez víkendy cestuje na koncerty po Slovensku. ‚Na rozhovor máme hodinu a štvrť, spravím zelený čaj?‘, naplánoval si do preplneného kalendára predstavenie svojho ostatného projektu – nové štúdio pre eko_inak.

“Študujem, vzdelávam sa, porovnávam. Kým bežné zvukové štúdia sa vyrábajú z minerálnej vlny, ja som sa rozhodol risknúť to a osloviť slovenskú firmu, ktorá používa sofistikované lisované recyklanty.”
— Opak

Milan, alebo ak chcete Opak, prichádza pre nás na prízemie jednej z najznámejších budov v Bratislave, Dom odborov, Dom ROH, alebo súčasne Istropolis na Trnavskom mýte. Medzičasom na vrátnici prehodí small talk s vrátničkou o počasí. Už vo výťahu začne s predstavovaním podstaty, dôvodu prečo sme prišli. Kým vystúpime na 11. poschodie vieme, že si dal vyrobiť ako prvý (a zatiaľ jediný) na Slovensku recyklované zvukové štúdio. Vysvetľuje, že je to jeho misia a čiastočne demonštrácia toho, že recyklo materiály sa dajú použiť nielen ako dekorácie alebo oblečenie či druhotné suroviny. „Vo zvukovom štúdiu je najdôležitejšie okrem využívanej techniky akustické obloženie miestnosti. Prvé štúdio som si vyrábal sám v roku 2006 v Petržalke, toto už je tretie. Je to moja práca, aj hobby. Študujem, vzdelávam sa, porovnávam. Kým bežné zvukové štúdia požívajú minerálnu vlny, ja som sa rozhodol risknúť a osloviť slovenskú firmu, ktorá používa sofistikované lisované recyklanty. Keďže som musel vyrobiť odhlučnenú miestnosť v miestnosti a to všetko trikrát, tak každá stena, podlaha a strop obsahuje tieto materiály.“ Z dvoch zvukových réžií je výhľad na malé Karpaty. „Kreatívne prostredie,“ smeje sa Opak a ukazuje nám výhľad. „Okrem toho bolo pre mňa dôležité neinhalovať toxíny. Materiály čo som vybral sú hygienické , bez pridaných chemikálií. Okrem toho, asi to podvedome funguje aj na klientov. Som tu síce nasťahovaný iba pár dní, ale mám pocit, že tu je výnimočná atmosféra. Napriek tomu, že sem chodia všetci iba pracovať,“ dodáva. „Jediný čierny bod si dávam pre podlahovú dosku. Je to takzvaná OSBčka, ale vzhľadom na dostupnosť materiálov a realizáciu, ktorá podlieha času som sa rozhodol takto. Konieckoncov väčšina zdravých drevodomov na Slovensku obsahuje túto lepidlovú stavebnú zložku, má
dobré stavebné, ale aj do istej miery zvukovoizolačné vlastnosti,“ vysvetľuje Opak.

Použité izolačné materiály sú recyklované odpady z výroby sedačiek do áut. „Slovenské firmy, ktoré prišli s týmto materiálom na trh, spravili veľmi šikovný ťah. Podarilo sa im na vstupe získať lacný materiál, ktorý by sa inak dostal do ovzdušia spálením, alebo do pôdy či spodných vod, keby skončil na skládke. Ako časom všetko, čo si ľudstvo výrobí a neskôr kúpi.“

Výrobné tajomstvo

Opak sa zaujímal aj o presný postup výroby, ale nepochodil. „Nepodarilo sa mi o tom zistiť veľa, je to výrobné tajomstvo. Čo ale viem, pri materáloch pomenovaných ‚Stered‘ by sa malo jednať o nejaké špeciálne lisovanie alebo stláčanie jemne nasekaných odpadov z tkanín, futrov či poťahov autosedačiek, ktoré nazáver končia v celistvom bloku a ten sa tvári ako bežný stavebný tepelnoizolalačný pás. Veľmi podobné sú aj ostatné použité materiály.“

V spolupráci s architektom Danielom Kubišom sa nachádzajú v štúdiu ako dekorácie preglejkové lemy v rohoch. Izolačné materiály nie sú zakryté, práve naopak. Sú zvýraznené a zalakované akrylovým penetrákom, aby sa z nich do prostredia neprášilo. V prenájme má celé poschodie. A okrem jeho zvukových štúdií ZION5 sú tu aj strižne pre obrazovú postprodukciu a zopár neprenajatých kancelárií. Čoskoro sa sem presťahujú Milanovi kolegovia s ktorými jeho zvukové štúdio kooperuje. „Na jednom poschodí máme všetko. Obrazové štúdia, 3D grafikov, produkčných, je tu chalan čo vyrába hudbu do filmov. Kompletka,“ ukazuje nám chodbu, ktorá je industriálne zrekonstruovaná a vôbec nepôsobí, že sa nachádzame v legende komunistickej architektúry. Naša hodinová rezervácia štúdia sa skončila, meníme si výťah s trojčlennou partičkou klientov a nestačíme sa čudovať, že pracovné prostredie sa dá vidieť až tak _inak.