Keby k vám prišiel Rudo Jureček na návštevu a predpokladá, že sa zdrží viac ako tri hodiny nečudujte sa, ak z kufra auta začne vyťahovať klietky, búdky a krabice. V nich by si pravdepodobne priniesol divoké mláďatá, ktoré vyžadujú prikrmovanie aby prežili.
Rudo je štátny zamestnanec Záchrannej stanice pri Správe Chránenej krajinnej oblasti Záhorie, pracoviska Štátnej ochrany prírody. Ročne zachráni desiatky až stovky zranených, hendikepovaných zvierat. V rekonvalescencii má desiatky opustených mláďat, vypadnutých vtáčikov, alebo akýchkoľvek živočíchov z voľnej prírody. Keď majú divoko žijúce zvieratá na Záhorí problém, pravdepodobne sa spojíte s ním.
„Oficiálne fungujeme iba od roku 2015, ale o zvieratá sa staráme od roku 2001. Pomáhala nám bratislavská ZOO. My sme zvieratá odchytili a odovzdali im do opatery. Teraz si to celé zabezpečujeme svojpomocne. Pokrývame Záhorie a v súčastnosti aj Bratislavu, pretože hlavné mesto žiadne zariadenie nemá,“ predstavuje nám stanicu Rudo, milý rodinný dom zo záhradkou v Malackách. Privítať nás prišila okrem neho zranená vrana, popod nohy sa nám premáva dravec, v krabiciach sú malinkí ježkovia, pištia tam dážďovníky a vrabce. Vonku na dvore vidím od malých kohútikov, sokolov myšiarov, myšiaka, chavkošov, jednookej sovy, kačiek, ďalších ježkov až po bežných vrabcov a každý má iný, nešťastný osud a túžbu vrátiť sa do prírody.
„Pracoviská Štátnej ochrany prírody (pozn. Národné parky a Chránené krajinné oblasti) majú svoje zariadenia – záchranné stanice. Existuje aj zopár súkromných staníc. Musím ale priznať, že sieť záchranných staníc nie je vybudovaná dostatočne. Už v susednej Českej republike je táto spolupráca medzi jednotlivými zložkami vybudovaná lepšie,“ povzdychne si Rudo. Trápi ho, že nie vždy majú kapacity na záchranu všetkých živočíchov. Dúfa však, že napriek tomu, že momentálne existujú v provizóriu, časom sa zákony zmenia a podarí sa mu personálne obsadiť viac pozícií aby boli v záchrane zvierať efektívnejší. „Keďže pred rokmi sa zvieratá nezachraňovali vôbec, situácia sa zlepšuje.“
Rudo má síce slabo vybavené pracovisko, mizivé podmienky a nízky plat, ale má ochotu a chuť. „Keď nám ľudia telefonujú, že niekde našli nejaké divé zviera, my v záchrannej stanici máme povinnosť zvieratá preberať z terénu. Nezáleží či je noc, víkend. Býva to miestami adrenalínová záležitosť. Niekde treba vyliezť, plávať, alebo odchytiť nebezpečného živočícha.“
Princíp fungovania Záchrannej stanice je v tom, že na stanici sa snažia zvieratá čo najskôr vrátiť do prírody. „Ak je zviera čiastočne hendikepované a má šancu sa vrátiť do prírody, tak tu zostanú. My ich liečime. Ale keďže sme klasifikovaný ako chovná stanica, tak tu môžu zostať maximálne 3 mesiace a potom musia byť preložené do vyššieho levelu – rehabilitačnej stanice. Tam majú možnosť sa liečiť tak dlho, ako potrebujú. Ak sú to ale takzvané ‚trvalé hendikepy‘ a nemôžu sa už vrátiť do prírody tak musia ísť do ZOO Bojnice. Napríklad im chýba krídlo, noha, oko. Je to štátne zariadenie, ktoré je na to určené a tam dožívajú.“ V ZOO a v rehabilitačných staniciach ich dokážu využiť na chov, keďže sa väčšinou jedná o vzácne druhy. Až ich mláďatá sa vypúšťajú do prírody. Rovnako môže byť zviera použité ako ‚adoptívny rodič‘ a pomáha vychovávať iné mláďatá. Zviera odchované adoptívnym rodičom býva vždy lepšie pripravené do prírody. Ale znova sa vraciame k problémom s kapacitami. „Ich osud ale býva častokrát nemilý, je ich totižto príliš veľa. Vtedy sa musia utratiť… a to je veľmi zle,“ povzdychne Rudo.
Dravec, ktorý neloví
Na stanici mávajú najčastejšie vtákov. Ich nepriateľ je najčastejšie človek. „Z cicavcov sú najbežnejší ježkovia, v zime netopiere. Mávame aj druhy ako bobor, líška, kuna, diviak. Z vtákov je najbežnejším pacientom sokol, myšiar. Najčastejšie sú zranení elektrickým prúdom, alebo sú to mláďatá, ktoré sú z rôznych príčin mimo hniezdo. Z ostatných vtákov sú to malé spevavce, drozdy, dážďovníci.“
Na stanici bývajú niekedy veľmi zaujímavé druhy. „Teraz máme včelára. To je dravec, ktorý neloví ako iné dravce, ale vyhrabáva zo zeme hniezda včiel, ôs a vyjedá z ich plástov larvy. Zje aj plásty, aj med. Príležitostne uloví malé stavovce.“ opisuje fungovanie včelára Rudo. Ak niekde získa surové mäso, položí a striehne. Počká na sršňa a sleduje, kam bude letieť. Tak sa dostane k potrave. Celý jeho príbeh od záchrany až po vypustenie do voľnej prírody si prečítajte tu.
„Šelmy síce nemáme, ale mali sme sovu dlhochvostú. Doteraz neexistoval žiadny údaj o tom, že by sa vyskytovala na Záhorí a tu sme ju našli so zlomeným krídlom pri obci Závod… úplne mimo tradičných miest výskytu.“
Ako pomáhať?
Čo robiť keď človek nájde zranené zviera. Alebo si myslí, že je zranené či stratené. „Bežný prípad je, že človek hodinu telefonuje a podávajú si ho na linke ako horúci zemiak. Stáva sa, že ani mestskí policajti nevedia, kam máte volať. Nedokážete sa dopátrať, komu ďalšiemu zavolať. Pritom na webe ŠOP SR je mapa, kde vie definovať miesto kde zviera našiel. Zobrazia sa príslušné kontakty. Lenže vy sa nedovoláte, lebo je sobota večer. Alebo práve vtedy ten človek niečo rieši… chytá myšiaka a nemôže hovoriť. A keď to zlyhá, ľudí to rýchlo znechutí a nabudúce už nikam nezavolajú. Zvieratá zbytočne trpia. Pritom by stačilo, keby sa zvýši počet zamestnancov,“ opisuje nefungujúci systém Rudo.
Niekedy sa stane, že ľudia idú zachraňovať zviera, čo pomoc nepotrebuje. „Keď mláďa opustí hniezdo býva v prvých dňoch nemotorné, nebojí sa ľudí a dá sa ľahko chytiť. Rodičia ho dokrmujú mimo hniezda a ľudia ich chytajú, pričom si myslia, že zachraňujú. V skutočnosti im robia zle.“
Ak nájdete mláďa a nie ste si istí, stačí zatelefonovať. Veľa prípadov sa dá vybaviť na diaľku. „Možno stačí mláďa premiestniť na bezpečnejšie miesto alebo vyložiť na strom,“ dopĺňa Rudo informácie. Najhoršie vraj je, keď sa ľudia snažia zachraňovať bez odbornej pomoci.
Chyby pri zachraňovaní divokých zvierat sa stále opakujú. Mláďatá spevavcov nemôžu jesť chlieb, mlieko, ani mäsové paštéky, či semiačka. Rovnako malého ježka by ste mliekom mohli zabiť. „Keď vezmete z prírody napríklad srnča, tým ho takmer isto odsúdite na smrť. Malé srnča sa síce dá s komplikáciami vychovať, ale keď z neho vyrastie dospelý srnec bude agresívny a krotký. Nedá sa už nikdy vypustiť do prírody a tak skôr či neskôr skončí tak, že ho niekto zastrelí. Alebo bude musieť byť utratený, pretože sa s ním nebude dať existovať. Keď vezmete napríklad zajačiky z prírody, odchovať ich na mlieku je výzva aj pre špecialistov. Sem tam sa to podarí, ale úmrtnosť je vysoká.“
Zásada je, že malé srnča alebo zajačik v tráve nie je opustené. Matka ho chodí kŕmiť v noci, alebo výnimočne cez deň a v rámci stratégie rýchlo odíde, aby neprilákala predátorov. Mláďa nemá takmer žiadny pach, vďaka tomu ho samotné neucítia.
V týchto prípadoch je podstatné nerobiť nič a nechať ich tak, hlavne nechytať. „Ak máte podozrenie, že sú na nebezpečnom mieste kúsok od cesty, tak vezmite trsy trávy a prenesiete ich na bezpečnejšie miesto. Zle je, keď sa mláďa hýbe, píska, behá za ľuďmi. Nedostalo dlhodobo jedlo, niečo sa stalo. Volajte nám.“
„Aj teraz máme na stanici veľa zbytočných prípadov. Dokážeme vypiplať aj ťažké druhy na chov, ale vždy je problém dostať ich naspäť do prírody. Rodičia ich naučia čo sú predátori, akú potravu majú hladať, kde majú nocovať. To ich my nedokážeme. Potom je osamostatnenie riziko. Väčšie šance dožiť sa dospelosti má mláďa, ktoré zabezpečíme vonku.“
Človek pritom môže pomáhať divokým zvieratám každý deň v roku. Sledujte ježkov, môžete ich na záhrade prikrmovať. Mláďatá ježkov sa osamostatňujú v júli, dajte im misku s kvalitnými granulami, vodu. Aj pre vtáky je dobré napájadlo. Postavte na záhrade búdky pre ježkov, zaveste si domček pre sýkorky. Dajte si na fasádu umelé hniezda pre belorítky, do šopy zase hniezda pre lastovičky. Nebráňte zvieratám hniezdiť, ak vám prekáža ich trus – zabezpečte ho priamo pod hniezdom. Dážďovníkom nezapchávajte diery a strážte hniezda v okolí, keď tam sú vajíčka.
al/eko_inak