Tereza má Arga, Argo má Terezu. A keby ju nemal, už by tu s najväčšou pravdepodobnosťou nebol. Nepoznám veľa ľudí, ktorí obetujú svoj život starostlivosti o postihnuté zvieratko. A aj preto Terezu, ktorej príbeh napíšem, obdivujem.
Tereza si s bratmi vysnívala šteniatko už ako malé dievča. V knižke objavila rasu Border Terrier a hneď vedela, že presne takého strapatého psíka musí mať. Na dovolenke v Slovenskom raji uvidela hneď na prvej strane inzertných novín inzerát. Ešte počas dovolenky sa s otcom vybrali a šteniatko od poľovníka kúpili. „Mne to vtedy prišlo ako neuveriteľná náhoda, že to musí byť nejaké znamenie. Tie noviny mám odložené do dnes,“ začína rozprávanie príbehu, ktorý aj napriek sledu nešťastných udalostí končí šťastne.
„Argo sa narodil ako zdravý psík, zvykol mávať hyperaktívne nálady, rád sa šantil, skákal, plával. Na druhej strane to bol aj taký gaučo – vyspával na gaučoch, posteliach, v noci ak si niekto odbehol na záchod, zvykol obsadiť miesto priamo na vankúši, klasik.“
Životný zlom nastal, keď sa Argovi stal úraz. Mal 8 rokov. „Ležala som na posteli, on spal pri mne. Niekto zazvonil pri dverách tak som vybehla otvoriť a on rozospatý zoskočil z postele a rozbehol sa za mňou. Všimli sme si, že zrazu za sebou ťahá zadné nohy, takže musel zle zoskočiť z postele.“ Diagnóza – vyskočená platnička. „Veterinár to riešil injekciami a povedal, že Argo by nemal skákať a má si dávať pozor, čo je samozrejme pri hyperaktívnom psíkovi nesplniteľné. Injekcie prestali zaberať, Argovi sa zhoršovala chôdza a riešením bola už len operácia, ktorá sľubovala 100% nápravu. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale šli sme do toho.“
Nevzdali to
Operácia dopadla zle a Argo na tom bol ešte horšie ako pred operáciou. Vôbec nevedel chodiť, zadné nohy mu zostali ochrnuté. Psík musel ísť na rehabilitácie do Českej republiky. „Tam mu výrazne pomohli, naučil sa opäť chodiť. Robili sme s ním rôzne cviky, aby mu zosilneli svaly na zadných nohách. Takto to pár rokov fungovalo, ale keďže začal starnúť, prirodzene sa chôdza začala opäť zhoršovať. Obávali sme sa, aby si nepreťažil predné labky, keďže na nich zdvíhal celé telo a mal ich neporovnateľne svalnatejšie ako zadné. Rozhodli sme sa preto zohnať mu vozíček. Neboli sme si istí, či si naň zvykne, ale v momente ako sme ho doň dali ožil a začal brázdiť ulice. Chytil druhý dych.“
Argo sa skúša tmoliť sám, alebo vyžaduje pomoc pomocou. Keď potrebuje, dá o sebe vedieť. Nielen Tereza, ale aj celá rodina sú mu k dispozícii. „Zvykne kňučať, keď sa chce presunúť. Je to pre neho zdĺhavé a namáhavé. Samozrejme, tiež sa mu občas nechce. Veď vie, že s našou pomocou sa presunie rýchlejšie. Keďže je ochrnutý, nevie skákať. Všade ho treba teda nosiť, vyložiť. Ochrnutie postihlo aj vylučovacie ústrojenstvo, takže nevie kontrolovať vylučovanie. Občas sa teda stane, že potrebu vykoná doma. Vonku už nemôže slobodne obcikávať stromy, je odkázaný na našu pomoc, je mu potrebné pomasírovať a potlačiť mechúr. Na všetko sa však dá zvyknúť, je to náš nenahraditeľný spoločník.“
Všetko najlepšie!
Táto milučká nemá tvár mala pred pár týždňami 15 rokov (to je ľudských 105 rokov!) a je stále neskutočne čiperný. Okrem fanúšikov sa Tereza stretáva s čudnými reakciami.
„Sú tu takí čo zazerajú, nerozumejú a myslia si, že ho týrame. Vždy som otvorená diskusii a vysvetlím situáciu. Niektorí zmenia názor a niektorí si stále idú svoje a myslia si, že najlepšie by vraj bolo, keby sme ho utratili. Vôbec im to nie je blbé povedať, zatiaľ čo sa na nich Argo plný života usmieva. Ak by sa trápil, určite by sme to neznásilňovali. Má stále plnohodnotný život, rád sa hrá, nestratil apetít. Ak sme sa raz rozhodli mať psíka, musíme ho brať so všetkým, čo príde.“
Ja mám psíka z útulku a má za sebou tiež niekoľko operácií. Rovnako ako Argo, ani on si svoj hendikep neuvedomuje a žije plnohodnotný život. Ak by ste chceli aj vy nejakým spôsobom pomôcť, tak určite podporte Hemi – hendikepovaný miláčik.
Alebo si adoptujte psíka a zmeňte jednej duši život. Určite vám prinesie šťastie.
al/eko_inak