Psst. O smrti sa nehovorí! Starí rodičia pred deťmi na cintorínoch “spinkajú”, my zase hovoríme skôr že rodina, blízki a kamaráti “odišli”. Je to ale to isté, len zjemnená informácia že zomreli a sú mŕtvi.
Jediný deň v roku, kedy sa o smrti hovoriť môže, práve prichádza. Smrť prestane byť nachvíľu tabu. Prezliekame sa za zombie-kov, strašíme kostrami, alebo ideme navštíviť našich mŕtvych zosnulých na cintorín. Zaspomíname si na nich pri ich hrobe, kúpime v lepšom prípade živé chryzantémy, v horšom umelé ozdoby, zapálime kahan.
„ Pamätaj človeče, prach si a v prach sa obrátiš! “
Raz som čítala článok o posmrtnom rozklade. Pointa bola, že smrť jedného organizmu – v tomto prípade človeka – znamená život pre nové, nižšie formy existencie. Bolo to celkom nechutné čítanie, ale vždy ma to napadne. Telo by sa celkom pekne (no pekne, ale povedzme že áno…) mohlo rozpadnúť a plynule zapadnúť do ekosystému. To by sme ale nemohli byť my ľudia, keby sme aj po odchode z tohto sveta neprodukovali ďalšie tony zbytočného odpadu. Poďme postupne. Najskôr dáme telo do drevenej truhlice. Čím luxusnejšie majetky si za život nahonobil, tým lepší, krajší a hlavne trvácnejší lak si tvoji pozostalí dovolia. Už tu sa začína ten ‚popol‘ komplikovať. V skratke. Betón, žula, sklo, keramika, oceľ, meď a samozrejme zalakovaná truhla plná chémie. Plastové ozdoby, látky a všetko čo sprevádza telo nebožtíka, tie sa môžu rozpadať roky. Niečo z toho sa nerozpadne nikdy.
Náhrobné kamene dovezené cez polovicu zemegule a spotrebný materiál, nekonečné tony a tony sviečok, kahancov, kvetov sprevádza odchod človeka. No a následne každý rok, kedy si na nás naši blízki spomínajú.
V kompost sa obrátiš
A je to tu zas. Sviatok všetkých svätých a Dušičky. Ruch na cintorínoch začína. Cez víkend sme boli aj my. Nemám strach z mŕtvych, skôr mám obavy z ľahostajnosti.
P
redstavte si že máte záhradu, ktorá Vám každú jeseň vyprodukuje 300kg lístia, 200 kg konárov a tonu trávy. Kam by ste dali takýto odpad? Ja samozrejme do kompostu. A predstavte si, že by Vám chodili susedia do toho vášho kompostu hádzať sáčky, plastové a sklenené kahance, vypálené sviečky, prípadne umelé vence. Viem, že táto predstava je dosť scestná. V prenesenom význame to však rovnako funguje na cintorínoch, keď vnímame záhradu ako našu planétu a cintorín ako samostatne fungujúci ekosystém, kde funguje nielen rozklad listov, ale aj.. veď viete. Prach.
Najradšej by som bola, keby existoval na cintorínoch triedený odpad a samozrejme zberný kontajner na kompost. Pamätám si, že v minulosti to rozlíšené bolo. To, že človek je typ ignorantský, tak kašlal na to. Cintoríny to vzdali a v Slávičom údolí sa vôbec netriedi. Neviem ako je to vo vašom meste ale dostala som nápad. Keď ste dočítali až sem, tak by vás možno napadlo to isté. Riešenie je jednoduché. V každom meste existuje separovaný odpad. Čo keby ste vyšli z komfortnej zóny a nebiologický odpad si skrátka odniesli z cintorínu so sebou. Tak zabezpečíme, že sa bioodpad z cintorína môže začať organicky rozkladať a plast či sklo dostane šancu na recyklovanie. V tých veľkých kontajneroch to určite triediť nikto nebude.
Začnime od seba, nech pre nás nie je výhovorka, že ostatní to tak nerobia.
Možno to nebude tento rok a možno ani nabudúci. Ale ktovie, možno časom na cintorínoch správcovia zistia, že záujem o triedenie existuje. Takýmto spôsobom tak vieme revolučne pomáhať domácemu poľnohospodárstvu, farmárom alebo komunitným záhradám. Vytvoríme tak kvalitnú biomasu, ktorá nebude znehodnotená anorganickými či karcinogennými plastami.
Užite si sviatky v duchu našich predkov.