Keď Erik Baláž príde do mesta bojí sa viac áut, električiek a hluku ako keď sa v noci v divočine zobudí na to, že sa vedľa neho prechádza medveď. Ochranár telom aj dušou bojuje za našu slovenskú prírodu už 22 rokov. So zúfalosti na úradoch sa rozhodol nakrúcať dokumenty priamo v srdci lesa a ukázať, že my ľudia lesu pomáhať nedokážeme.
„Keď som v lese, iný svet prestane existovať. Rozmýšľam nad súvislosťami a snažím sa pochopiť ako funguje les, čítam jeho príbehy. Vtedy si vôbec neuvedomujem, že tam dole je iný život. Odstrihnúť sa viac, sa už ani nedá. “
Pod holým nebom trávi Erik Baláž stovky dní. On a jeho štáb. Striehnu na unikátne zábery, vďaka ktorým sa verejnosť dozvie tajuplné príbehy z divokej prírody. Dokázali nadchnúť, vtiahnuť do problému už tisícky ľudí. Na svoju stranu si naklonili verejnú mienku aby sme spoločne chránili to najvzácnejšie čo na Slovensku máme. Panenskú prírodu, nádherný les a našu pýchu – Tatry. A práve odtiaľ predstavuje dva nové filmy – Život v oblakoch a Nesmrteľný les.
Neviem či vám mám napísať do vizitky dokumentarista alebo skôr ochranár.
Študoval som ekológiu lesa, čo je vlastne lesníctvo. Odzačiatku som mal pocit, že idem chrániť les. Túto školu som študoval kvôli tomu, aby som pochopil ako lesníci rozmýšľajú a ako tento priemysel funguje. 15 rokov predtým, ako som vyrobil prvý film a knihu som intenzívne chodil do Tichej doliny a snažil som sa o ochranu tohto územia. Spočívalo to vo veľa aktivitách. Chodili sme po úradoch, presviedčali riaditeľa Národného parku, Miesny úrad, začali sme robiť s vedcami, spisovali petície a kampane s novinármi. Postupne sme prišli na to, že ľuďom na tom vlastne nezáleží.
Keď som prišiel za úradníkom na ministerstvo tak to bolo, akoby prídem z vesmíru. Nerozumeli mi a bolo im to jedno. Vtedy som pochopil, že tí ľudia nikdy nestrávia toľko času v divočine ako ja. Nemôžu to pochopiť, ale intenzívnejšie preniesť by sme to dokázali filmom. A vďaka nemu problematiku dostať medzi ľudí a získať podporu verejnej mienky.
Pomohlo?
Tichá a Kôprová dolina sú dnes najväčšie chránené územia na Slovensku. Nemusí to byť iba vďaka nášmu filmu, ale verím, že významnú úlohu pri rozhodnutiach to zohralo.
Vo filme nemenujete priamo nepriateľov lesa, prečo?
To čo my reálne pociťujeme je nadšenie z prírody, nás to baví a toto chceme ľuďom preniesť. Nejdem film robiť naštvaný, že prečo sa tu tento lesník rúbe. Idem do lesov, kde sa neťaží, aby som priniesol pozitívny príbeh a nadšenie. Nechcem prinášať do filmov konflikty, myslím si že diváci by nechceli byť ich súčasťou. Keď sme pozitívni, tak sa k nám pridajú a podporujú našu myšlienku. A postupne sa dostanú do problému.
Tak povedzte teraz, kto je teda najväčší nepriateľ lesov.
Lesníci! Samozrejme, to je veľmi zjednodušene povedané. Za nimi sú rôzne záujmy. Celé je to jedna veľká zložitá mašinéria. Ide o to, že svojou činnosťou zasahujú v lesoch takmer všade. Vďaka týmto zásahom chýbajú v lesoch staré stromy, odumreté drevo, lesy majú zmenenú štruktúru aj drevinové zloženie, sú pretkané sieťou ciest. Žiadna iná ľudská aktivita nemá zďaleka taký devastačný účinok na biologickú rozmanitosť lesov a ich funkcie ako je napríklad zadržiavanie vody či sťahovanie uhlíka z atmosféry.
Prečo to u nás nefunguje?
Problém v spravovaní lesov je, že ľudia pri moci sa príliš rýchlo striedajú. V Nemecku je barón a jeho rodina vlastní už 300 rokov jeden les. On nepríde, nevyťaží si ho. To by nemalo význam, pretože jeho deti by nemali z čoho žiť. Ťaží a zarobí na tom, ale predsda chce otec synovi odovzdať viac dreva a les v lepšom stave ako keď ho dostal on.
U nás sa politici menia každé 4 roky. Vymenia komplet osadenstvo, počnúc ministerstvom, štátnych úradov, či v štátnom podniku Lesy SR. Lesník je v hierarchii ten, čo počúva. Ten kto tam je iba na 4 roky, vie, že potom tam nebude. Lesníctvo je priemysel, tak sa človek pri moci snaží zobrať čo sa dá. Lesník je určený na to, ako získať drevo z lesa a obnoviť ho. Nerozmýšľa nad tým, ako získať peniaze z lesa iným spôsobom, napríklad z turizmu.
Príjem z turizmu sa dokáže vyrovnať príjmu z ťažby dreva?
Tento príjem dokáže byť aj desaťnásobne vyšší. Ak je národný park špičkovo spravovaný, má myšlienku, marketing, má služby, sprievodcov, interaktívne informačné centrá alebo chodník v korunách stromov ako majú v Bavorsku.
Znie to jednoducho, ale prečo to tak nie je?
Mal by prísť politik, možno Minister životného prostredia a rozhodnúť, že s tým niečo ideme robiť. Ale taký minister sa zrejme ešte nenarodil a taký politik zatiaľ u nás neexistuje. Politik by mal mať víziu a plán ako ju uskutočniť. Ak by napríklad naozaj chcel chrániť prírodu (čo je mimochodom dosť naivná predstava), tak by mal vedieť, že potrebujeme veľké prísne chránené územia. Mal by vedieť, že to nie je možné dosiahnuť inak ako v súlade s ekonomickým rozvojom regiónu. Mal by sa zamyslieť nad tým ako to dosiahnuť. Plán by mal byť dlhodobý, napríklad na 20 – 30 rokov. A ostatní politici by mali udržať kontinuitu tohto plánu. Neznie vám to ako utópia? Zatiaľ nik neprišiel ešte ani s víziou.
Čo by bolo najoptimálnejšie?
Treba si uvedomiť, že lesu sa žiadnou činnosťou pomôcť nedá. Keď vznikne společenská dohoda, že úlohou tohto lesa je mať rozmanité vtáctvo a aby les chránil vodu a sťahoval uhlík, tak je nezmysel začať ťažiť. Lenže dohoda neexistuje. Formálne máme chránené národné parky a v reále neexistujú. Je to tu divoký západ.
My chceme ukázať čo sa stane, keď sa nerobí nič. Pripravujem s kamarátmi pilotné územie, ktoré dokáže, že to bude fungovať, vrátane lokálnej ekonomiky. A nebudeme musieť ani vyhnať ľudí z lesa.
V lesoch ste strávili dni a noci, ako prebieha nakrúcanie?
Zbalíme techniku, jedlo, spacák, náhradné oblečenie. Batoh má 35 kg a ideme na pár dní a nocí do lesa. Môžeme zvieratá stopovať, ale najlepšie zábery sú aj tak, keď vyčkávame. Ja už aktuálne nakrúcať nechodím, som režisér a chodí môj tím Karol Kaliský, Adam Baštek a Jozef Fiala. Keď sme vyrábali Nesmrteľný les, tak som chodil sledovať či budú limbové oriešky. Zistil som že áno a vedel som, že o dva mesiace sa budú medvede šplhať na stromy. To bola moja práca v teréne.
Akú vzdialenosť ste od zvierat?
To je rôzne. Rysy sme nakrúcali približne na 70-80 metrov. Ale na medvedicu s mláďaťom sme vyčkávali zo vzdialenosti 600 metrov.
Mali ste strach?
Viac sa bojím ísť autom do Bratislavy, ako prespať v lese. Určite nikto z nás nechodí do prírody so strachom. Keď som 2 metre od medveda, tak sa z takého blízkého stretnutia na pár sekúnd zľaknem. Medveď utečie. Vieme ako sa správať pri stretnutí s divokými zvieratami.
Ja si pamätám z mladosti návod, že si mám ľahnúť na zem a tváriť sa, že som mŕtva.
Keď som s bratom spal v lese, tak chodila okolo nás medvedica s mláďaťom. Rozprávali sme sa potme a celý čas sme ju počuli fučať. Keď som mal toho dosť, prihovoril som sa jej nech odíde a ona odišla. Kolegu Adama medvedica „opľula“, bola od neho pár centimetrov. Ale to bol tiež iba prejav zľaknutia. Pri blízkom stretnutí je dobre na seba medveďa upozorniť a odvrátiť zrak, vtedy medveď vie, že ho nejdem napadnúť.
Čo si mám teda myslieť o článkoch, že medvede sú premnožené a schádzaju do dedín?
Najviac sa medveďov boja ľudia, ktorí ho v živote nevideli. Špeciálna kategória sú poľovníci. Im sa najčastejšie stane, že ich medveď napadne. Keď je medvedica s mláďatami a poľovník má psa, pes začne naháňať mladé. Medvedica odháňa psa, ten pribehne k poľovníkovi a ten začne strielať. Medvedicu postrelí. To je klasický scenár napadnutia medveďom. Poľovníci síce chodia ozbrojení, ale málo z nich by prespalo v lese. Za posledných 30 rokov zomrelo v Tatrách 500 ľudí a ani jedného nezabil medveď. Veľa sa ich utopilo v potoku.
Máte dve malé deti. Chodíte do s nimi do lesa?
Podľa mňa deti nebavia presuny z bodu A do bodu B päť kilometrov do kopca. Túrami ich v mladom veku môžem akurát tak znechutiť. Dieťa niečo zbadá a chce sa s tým hrať. Takže my chodíme k rieke, o ktorej aktuálne točíme film. Hrajú sa s inými deťmi, pijú vodu z potoka, bláznia sa a prírodu si tak užijú oveľa viac.
Zdroj: Arolla film
Tento rozhovor vznikol pre filmový festival Ekotopfilm.